Na základe seminarnej práce Boglárky Bilásovej
Na začiatku by som chcela presne vymedziť geografickú polohu dediny. Oborín leží na Východoslovenskej nížine, na štvrtohornej nive Laborca a Latorice s mŕtvymi ramenami a pieskovými presypmi. Na silne zvodnených riečnych usadeninách sú močiare a zamokrené lúky. Leží na pravom brehu Laborca a s riekou Latorica je oddelená od Medzibodrožia.
Počas histórie bol Oborín súčasťou rôznych verejnoprávnych oblastí. Dlhé stáročia bol na území Zemplínskej župy a je jedným z najstarších osídlení na tomto území. Na druhom brehu rieky Latorica sa už začína Užská župa. Potom sa stal súčasťou michalovského okresu. Do roku 1960 sa nachádzal v Prešovskom kraji, ale počas ďalších územných usporiadaní bol začlenený do trebišovského okresu. Bol súčasťou aj Východoslovenského kraja. Dnes je začlenený do okresu Michalovce
Po prvýkrát je obec spomínaná v listinách, presnejšie vo "Váradi Regestrom" v roku 1221, ako "Villa Abara". Názov možno pochádza z mena "Abra" alebo "Abraam". Zo slova "villa" nevieme presne určiť veľkosť dediny, ale vieme, že význam obce počas stredoveku rýchlo rástol. V roku 1300 je pomenovaný ako "Abroa", v roku 1435 ako "kysabara", v 1773 Oborín. V 16. storočí bol rozdelený na štyri časti: Kis-, Nagy-, Alsó-, Felső-Abara (Malá, Veľká, Dolná, Horná). Tieto pomenovania ešte aj dnes žijú medzi obyvateľmi dediny.
Archeologické výskumy svedčia o tom, že toto územie bolo osídlené od pradávnych čias. Na základe archeologických nálezov môžeme byť presvedčení o tom, že na území Oborína žili už od neolitu rôzne staré civilizácie.
V roku 1960 tu prebádali sídliskovú jamu, ktorá obsahovala u nás dovtedy neznámu keramiku, blízku skupine Tiszapolgár-Csőszhalom z oblasti severovýchodného Maďarska. Z výplne sa vyzdvihla aj unikátna, neúplne zachovaná hlinená polosediaca ženská plastika. "Venuši" chýbala partia hlavy a pravá ruka. Táto soška je svojráznym prejavom tejto epochy. Je to doklad nových myšlienkových prúdov, prejavujúcich sa výrazne v mladšom neolite.
Obec Oborín patrí aj k dôležitým eneolitickým lokalitám. Našli sa tu pamiatky z okruhu Csőszhalom-Oborín, resp. prototiszapolgarskej fázy. Zo staroeneolitického obdobia našli hrob bez zvyškov kostry. Do tohto obdobia patrí aj nález medenej sekery s otvorom.
V Oboríne sa po prvýkrát na území Slovenska našla časť opevnenej osady s priekopou a prvé uzavreté nálezové celky kultúry Nyírség-Zatín. Keramika zo staršej doby bronzovej je známa z terasy medzi Oborínom a Kucanami. Z tohto obdobia sa našli aj ďalšie nástroje: bronzová sekera s nízkymi lištami, amfory s valcovitým hrdlom a džbániky. Archeológovia našli aj žiarové pohrebisko otomanskej kultúry.
Z Oborína pochádzajú nálezy aj z doby halštatskej, z doby rímskej a prsteň z Oborína je zaradený do 3. storočia. Tieto nálezy svedčia o tom, že obec bola osídlená od doby kamennej, aj v dobe bronzovej a železnej, ale nevieme, aké etniká tu žili. Okolo 6. storočia pred n. l. bol prvý zmány kmeň na tomto území kmeň Trákov. Po nich nasledovali Kelti, v 1. storčí n. l. sa objavili Dráci, potom ďaľšie gemánske kmene ako Kvádi, Vandali, Gepidi. V 5. storočí prišla vlna Hunov, v 6. storočí vlna Avarov. Niektorí historici aj názov obce (Abara) odvádzajú od mena Avarov.
V katastri obce je zaregistrovaných niekoľko slovanských nálezísk z veľkomoravského a poveľkomoravského obdobia. Našla sa tu hrnčiarska klenbová pec z 10. storočia. Maďari v polovici 11. storočia posunuli hranice uhorského štátu od Latorice na sever až po rieku Uh a západne od Laborca približne na jej úroveň. V oblasti dedín Beše a Oborína bolo staré slovanské hradište (r. 1265 sa uvádza ako terra Gragyssa a r. 1283 terra Haragissa), ktoré malo v 10. storočí zabrániť preniknutiu Maďarov na sever od Latorice. Oborín sa stáva súčasťou Uhorska až za vlády kráľa Abu Samuela. V časti obce, Káposztáskert sa našli pozostatky domov, v ktorých žili už Maďari.
Názov Oborín, ako som už spomínala, bol doložený prvýkrát v roku 1221, čiže počas panovania Ondreja II. vo forme "Abara". Vývoj obce sa začína v 14. storočí. Prvým známym majiteľom bol Martonos. V roku 1308 bol Oborín zbúraný vicežupanom Jánom z rodu Hunt Poznan, čo bolo jeden z prehmatov oligarchie v tomto období. Najväčšiu škodu to spôsobilo roľníckemu obyvateľstvu, a preto obec nie je spomínaná dlhší čas.
Po roku 1390 sa zemepánmi tejto dediny sa stali po Peleteyovcov Uporiovci, ktorí ju zdedili. Vývoj po tejto zmene je veľmi dynamický. V rokoch 1452 a 1460 bol Oborín rozdelený na "Kysabara" a "Nagyabara". "Kysabara" je od roku 1453 súčasťou majetku Baksaovcov a Benczeovcov. Roku 1468 mala už svoje trhové právo a právo výročných trhov – jarmokov a to na prosbu Ladislava Uporského.
Podľa správ mal svoj hrad už v 15. storočí, ktorý je spomínaný ako "castrum Abora". Bližšie informácie o tomto hrade nám chýbajú. Je isté, že v 13.storočí hrad patril Ladislavovi Uporskému. V roku 1461 slúžil u Štefana Zápoľského, ktorý bol v tom čase kapitánom Horného Uhorska, čiže územia Slovenska. Na sneme v roku 1471 dal Matej Korvín kvôli zrade Ladislava Uporského hrad zbúrať a Oborín zbavil aj ostatných výsad. Ale vývoj obce pokračoval ďalej, pretože v listine z roku 1474 je "Nagyabara" označaný ako "oppidum".
V roku 1474 na základe nevery Tomáša Uporského sa Oborín stal statkom Nyárasapátiovcov. Ale v roku 1481 je už spojený s menom Czékeyovcov. Vtedy už asi nie je rozdelený. Na začiatku 16.storočia manželstvom získal Oborín Domonkos Dobó. Potom sa majitelia rýchlo striedajú, čo neprispieva ku kľudnému životu. Ďalšími majiteľmi sa stali Buttkaiovci, Bayorovci a Kálnássyovci. V roku 1546 bola v Oboríne 21 pôrt (porta), 84 poddaných rodín, spolu okolo 420 ľudí.
V nepokojných časoch, po Matejovej smrti, si Peter Perényi násilným spôsobom privlastnil Oborín. Dôsledkom bojov pre získanie majetku v roku 1569 v Oboríne bola iba jedna porta osídlená. František Homonnay, František Eödönffy, Ladislav Bayori spolu s dosídleniami z Oborína navýšili počet pôrt na 13. V roku 1579 sa stal zemepánom Juraj Homonay a v roku 1579 boli majiteľmi Kalnásyovci. František Dobó tu bol zemepánom 37 poddaných a Štefan Nagy 1 oslobodeného poddaného a to v roku 1598.
Existencia kostola s patrocíniom sv. Mikuláša je doložená v pápežských registroch z roku 1332. Z pôdorysu kostola môžeme vyvodiť, že bol postavený na začiatku 14. storočia. Do druhej polovici 16. storočia slúžil pre katolickú cirkev, ale vtedy aj sem zasiahli zmeny a stal sa reformovaným kostolom. Pravdepodobne v roku 1557 bol kostol renovovaný. Na synode v Tarcali v roku 1562 je už Oborín spomínaný ako reformovaná obec. V roku 1598 mal farára so šľachtickými právami a Nészpest (dnes miestná časť Kucany) bol jeho filialisom.
Na začiatku 17. storočia bol Oborín poznačený úpadkom, kvôli častým vojnám a morovým epidémiám.
V roku 1600 žilo obyvateľstvo v 31 domoch a to vrátane šľachty. Majiteľmi v tomto období boli: Štefán Török v roku 1606 a Ondrej Barnyay v roku 1610. Vtedy boli v Oboríne iba 2 poddanské porty.
Lórántffyovci sa stali majiteľmi kúpou v roku 1620. Veľmi dôležitá udalosť v dejinách Oborína je, že jeho zemepánom sa stal Juraj Rákóczi a tým je Oborín súčasťou majetku Rákócziovcov v Borši. V tomto roku je ešte stále skoro neosídlený, je tu iba 1 porta. V roku 1684 Zrínyi Ilona dala svoju časť z tohto majetku do zálohy Františkovi Klobusitzkému, ktorý to potom získal natrvalo. Druhá časť prešla do držby grófov Rákóczi-Aspremontovcov. V roku 1696 tu žili 12 poddaní.
Osud dediny v nasledujúcich desťročiach ešte stále môžeme pokladať za tragický. Oborín a jeho okolie sa stali počas Rákócziho povstania viackrát miestom bojov medzi kurucmi a labancmi. V chotári dediny verboval svojich kurucov Tomáš Esze. V čase povstania, presnejšie v roku 1705 prišiel rad na konflikt medzi kurucmi, zdržiavajúcimi sa v dedine a mužským obyvateľstvom dediny. Z neznámych dôvodov obyvatelia v noci zabili niekoľko kurucov, ktorí trávili noc v Oboríne. Dôsledkom toho bolo, že Rákóczi dal popraviť tých, ktorí sa zúčastnili na tejto akcii.
Po storočiach vojen s Turkami, šľachtickými povstaniami a inými vnútornými konfliktmi, v roku 1711 uzavreli mier v Satmári a nasladovali trošku pokojnešie časy. Počas 18. storočia výrazne vzrástol počet obyvateľov. V roku 1715 žilo v Oboríne 9 rodín a počas storočia sa tento počet zdesaťnásobnil. Jednak to môžeme pokladať za dôsledok demografického rastu, na druhej strane tu prebiehali aj menšie obsadzovania. V roku 1725 tu boli osídlené reformované rodiny. Sčítanie ľudu v roku 1784-1785 v čase Jozefa II. v Oboríne zistilo 531 obyvateľov.
Farári pôsobiaci v Oboríne sú zaznačení od roku 1625. Vtedy tu bol farárom Lukács Butkay, v roku 1628 Peter Pelsőczi, medzi rokmi 1682-1689 Ján Legényei, ďalej ešte v týchto storočiach: Juraj Kökényesdy, Máté Kemédy, Ján Abarai, István Megyaszay, Pavol Patak, Imrich Füzéry, Ján Márton, István Benes, František Balogh a Imrich Blohányi. István Telekessy hovorí v roku 1700 o murovanom kostole. V tomto čase kostol ešte nemal veže, ale bol dobre postavený, a preto ho na konci 18. storočia rakúski topografi pokladali za objekt, ktorý môžu používať na vojenské účely. V roku 1794 bola postavená aj veža, ktorú ľud spomínal ako "kis templom", čiže "malý kostol".
V tomto odbobí bol farárom v Oboríne Sámuel Liszkay (1762-1831), ktorý bol veľmi významnou osobnosťou. Od roku 1810 až do svojej smrti sa zdržiaval v Oboríne. V roku 1810 bol zvolený za dekana v cirkvi. Je pochovaný na miestnom cintoríne. Pravdepodobne napísal dejiny Oborína a oborínskeho hradu názvom "Abara története" a tento rukopis bol ešte v roku 1900 na farskom úrade, ale teraz je už bohužial stratený.
V listinách nájdeme informáciu hovoriacu o tom, že dve parókie – pre farára a pre školu – darovali Rákocziovci, takže vtedy už škola musela existovať, ale zoznam učiteľov pôsobiacich v Oboríne je známy iba od roku 1815.
V roku 1831 vypuklo v Severovýchodnom Uhorsku sedliacke povstanie. Stredisko malo v Zemplínskej župe. Dôvodom povstania bolo potláčanie ľudu a vypuknutie epidémie cholery. Veliteľmi Oborínčanov boli Ondrej Almási a Ján Jesó, ale v Oboríne neboli krvavé udalosti. Napriek tomu medzi popravenými boli aj Almási a Jesó.
Po tejto udalosti zase nasledovalo pokojnejšie obdobie. Zvýšil sa počet obyvateľstva a bol vzrástal význam chovu koní. V roku 1837 mal Oborín 865 obyvateľov.
Pred rokom 1848 zemepánmi Oborína sú Széchényiovci. Výrazné zmeny priniesla jar roku 1848. Oborínčania sa v máji dozvedeli o nových zákonoch. Pre nich boli zaujímavé hlavne zákony o zrušení poddanstva. Aj obyvatelia Oborína sa zúčastnili na bojoch a to pod košickými zástavami.
Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 sa Oborín začal vyvíjať a mal početné obyvateľstvo v porovnaní s okolitými dedinami. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a z remesiel najvýznamnejším bolo bognárstvo. Najviac obyvateľov mal v roku 1890 a to 907.
Renovovaný kostol v noci 6-7. apríla 1872 zhorel a v roku 1896 dostal dnešnú podobu. Klasicistické prvky zmenili vzhľad budovy, ale staré gotické prvky sa ešte stále dajú zistiť. V týchto storočiach tu ako farári pôsobili: Jozef Czika, Jozef Liszkay, Jozef Szkárossy, Jozef Bálint a Bertalan Horkay.
Z Uhorska prvé vlny vysťahovalcov začali odchádzať v 80-tych rokoch 19. storočia. Tento negatívny jav v Zemplínskej župe môžeme zistiť už od roku 1879 a z tohto územia pochádza najväčší počet vysťahovalcov. Pravdepodobne neodchádzali natrvalo, ale mali v úmysli sa vrátiť, pretože tu nechali svoje rodiny. V roku 1911 sa 133 Oborínčanov zdržiavalo v zahraničí, hlavne v Spojených štátoch amerických.
V lete roku 1914 vypukla prvá svetová vojna, na ktorej sa zúčastnilo aj mužské obyvateľstvo Oborína.
Po roku 1918 nasledovali ďalšie nepriaznivé situácie. V apríli roku 1919 do Oborína vtiahlo české vojsko, ale vojaci maďarskej červenej armády ich odtiaľ vytlačili. Po mierových rokovaniach vo Versailles sa Oborín definitívne stal súčasťou Česko-Slovenska.
Oborín sa na základe Viedenskej arbitráže stal znova súčasťou Maďarska. Od 11. novembra bola nová štátna hranica pri dedine Oborín. Druhá svetová vojna tiež zasiahla do života Oborínčanov. Muži bojovali v maďarských vojskách a hlavne na východnom fronte, v Rusku. Niektorí z nich sa už nevrátili. Sovietske vojská v novembri roku 1944 zasiahli aj Oborín. Oborín sa znova stal súčasťou Česko-Slovenska.
